Šťastie

lulalula Komentářů: 99
upraveno 28. říjen 2013 v Povídky
Tak mě dnešní skvostné ráno přivedlo na nápad na malinkou povídku o štěstí…

Jen to jenom taková malá blbost, ale napadlo mě, že tím splním svůj slib Jerrymu a napíšu ji v slovenštině. laugh

Tady je: 

Z pekného snu, ktorý vzápätí zabúdam, ma prebúdza jemné hladkanie po tvári. Beriem ho ako rušivý ale i napriek tomu príjemný element. Nestáva sa mi to často, že sa prebúdzam za tak príjemných okolností.

„Na kedy máš budík,“ počujem vedľa seba ticho prehovoriť muža. Môj Michal, ma už dávno tak pekne neprebudil. Obvykle je to jeho otrasný budík, čo ma zobudí pol hodinu pred mojim.

Málinko zdvihnem hlavu a zaostrím na elektronické hodiny, ktoré ukazujú päť ráno. Hlavu opäť položím na vankúš a odpoviem: „Na piatu.“ Pritúlim sa k nemu, ale iba na pár chvíľ, pretože vzápätí začne zvoniť, ako kostolné zvony môj mobil. Tak už bude asi naozaj päť.

S veľkou nechuťou sa zodvihnem z postele. Michal už je na nohách a uteká postaviť vodu na kávu pre mňa a čaj pre neho. Po ceste ešte zavrie dvere na izbe našej malej princeznej, aby si ešte chvíľu mohla pospať. Aj ja by som si tak rada ešte pospala, aspoň pol hodinu.

Ale čo, aj tak je to dnes lepšie. Dnes nemusím utekať na autobus. Michal ide na kontrolu do nemocnice a odvezie ma do mesta. Príjemná zmena. Ale i napriek tomuto prilepšeniu sa rýchlo oblečiem, nahádžem do seba raňajky a v kúpeľni zo seba urobím ženu, ako sa len dá príťažlivú.

Potom príde zlomový bod, ktorý každé ráno určí, ako stihnem prísť do práce. Zobudiť dcéru. Je to fuška, každé ráno, dnes o niečo väčšia, keďže malá je chorá. Otvorím dvere a zasvietim. Tri pestrofarebné rybičky začali vrhať tiene a ožiarili moju malú spiacu Ruženku.

Ako vždy spinkala na brušku strčená v rohu poschodovej postele a túlila sa k svojej obľúbenej bábike. Molly, ako som ju pred dvomi rokmi nazvala už vyzerá,  že má najlepšie časy za sebou. Už ani nespočítam, koľko krát som ju zašívala, a prala v práčke spolu s ostatnými vecami. Jej nos už dávno odpočíva na dne smetného koša a namiesto neho na jej ufúľanej rúžovej tváričke svieti červená vyšitá bodka. To som si užila paniky a strachu, keď ho malá v štyroch mesiacoch odkusla, teda lepšie povedané odtrhla a pokúsila sa ho prehltnúť.

Alica otočila tvár do rohu, aby jej ostré svetlo nesvietilo priamo do očí, nakrčila zadoček s plnou plienkou a vrazila sa ešte hlbšie do rohu postele.

„Tekvička vstávaj. Je čas ísť k babičke,“ poviem nahlas tak, aby ma určite počula.  Môj hlas však úplne vytesní a pokračuje chrapľavom oddychovaní opäť sa ponárajúc do sladkého spánku. „Alica, vstávaj.  Maminka sa ponáhľa do práce,“ začínam ju prísnym hlasom duriť z postele.

To už skoro začne pomáhať a malá Alicka sa začne naťahovať ako malinké mača. Hlavu jej krášli vrabčie hniezdo, ktoré má vždy, keď sa večer pred tým hraje s tatkom na potápačov a vytopia kúpeľňu aj s priľahlou halou.

„Klkto, čau, čau, šeuvuš! Poč sem, poč ku mne,“ začne volať na svojho obľúbeného plyšáka, ktorý zostal na zemi pri posteli. Krtko v nohavičkách nemôže predsa chýbať v žiadnej detskej izbičke. Tento malý čierny pán je zase moja obľúbená hračka, pretože sa Alica rozhodla vstať a ísť objať svojho kamaráta.

Sláva! Dnes to vyzerá na dobrý medzi čas. Rýchlo ju nasúkam do oblečenia zatiaľ, čo krtkovi rozpráva, ako spolu pôjdu k babičke. Obleje ma pot pri predstave, koľko jej kamarátov asi dnes budem musieť prepraviť k svojej matke.

Dozviem sa to vzápätí, hneď potom, čo odnesiem plnú plienku do koša na balkóne. Alicka už sa nemotorne pokúša dostať zo svojej izbičky s náručou plnou plyšových kamarátov. Už z diaľky rozpoznávam Molly, tá nemôže chýbať. Ďalej je tam krtko, žabka, somárik a dnes to vyhrala aj kravička. Nahlas si vzdychnem a pozriem na manžela, ktorý sa len márne pokúša ukryť pobavený výraz.

„Do tašky maminka,“ zavelí náš malý generál a ukáže na mňa plnú náruč.

S námahou nastrkám kamarátov do tašky a už šnurujem kožené tenisky na malej nožičke. Ktože mi to vnukol tak skvostný nápad kúpiť šnurovacie topánky dvojročnému dieťaťu? Ešte hrubú bundu a čiapku a som spotená ako ťažný somár. Alica už uteká za tatkom na schody a ja mám pred očami padajúce dieťa zo schodov.

„Alica počkaj, aj mama sa musí obliecť,“ márne na ňu kričím. Už stojí na hranici prvé schodu a rozpráva sa s malým autíčkom, ktoré vytiahla z vrecka. „Ideme babičke, Fiat,“ oznamuje mu milým hláskom. Ja rýchlo zamykám a chytám to moje škvrňa za ruku a už cupkáme dolu po chodoch.

„Hop, šup, tajaja,“ opakuje si Alica ako pokazený gramofón.   

Vybehneme z dverí nášho bytového domu a ja pozorujem, že predpoveď počasia opäť nevyšla a prší.

„Vonku je tma,“ oznamuje mi môj malý kolombo a vzápätí sa začne vrtieť, pretože treba nájsť mesiac.

„Mesiačik je schovaný za obláčikom,“ oznámim jej a snažím sa s pätnásťkilovým dieťaťom v náručí dostať k autu. Muž už dávno vyparkoval pred garáž a netrpezlivo na nás čaká.

„Autíčko už zobudil,“ teší sa dcérka, keď vidí naše auto pre garážami. Rýchle ju súkam do sedačky, kde sa prirodzene začne vrtieť a chytať deku na vedľajšom sedadle.

„Maminka tu hačá, Alicka dá pueč,“ opakuje dookola. Unavená si sadám vedľa nej na zadné sedadlo a než stihnem za sebou zavrieť dvere už sme na ceste.

Na prvej križovatke mi do upchatého nosa udrie príšerný zápach. Chvíľu čakám, či nepominie. „Počúvaj, cítim kyslú kapustu. Nezabudol si nejaký nákup v kufri?“ Pýtam sa muža, ktorý už tiež krčí nosom.

„Nepamätám, navyše, keď som vyparkovával auto, nič som necítil,“ oznámi mi zamyslene.

Nemáme čas sa o tom viacej baviť, pretože sme už parkovali pred domom mojich rodičov. Mama už poslušne nastúpená pred domom, čaká na svoju milovanú vnučku.

„Babička, kltko s nami pjišiel,“ kričí na ňu Alica a už sa derie do jej náruče. Nenechám ju však a sama ju odtiahnem dovnútra. Mama už má dosť rokov na to, aby sa s tým valibukom naťahovala zbytočne.

Práve keď ju vyzúvam dobehne Michal a naštvaný mi povie: „Skontroluj si topánky.“ Už viem, ktorá bije a stúpa mi žlč do úst. Otočím jednu tenisku, čistá. Tá druhá však také šťastie nemala. Uľavím si korenistou nadávkou, i keď viem, že mi to nepomôže.

Na toalete už prúdom púšťam vodu do umývadla a snažím sa to svinstvo dostať z podrážky. Keby som išla autobusom, nestalo by sa to. Takto budem meškať ja i môj manžel

„Kašli na to, vezmem ťa domov a prezuješ sa,“ ukončí naštvane moju márnu snahu Michal. Má pravdu, toho smradu by som sa aj tak nezbavila. Sadám si do auta a závratnou rýchlosťou sa vraciame domov. Po ceste musím počúvať hlasné nadávky môjho manžela, ktorý by v ten moment asi vyvraždil všetkých psov v dedine. Z duše nenávidí psov, ktorý sa vyšpinia uprostred chodníka. A ešte viac ich majiteľov, že im to dovolia.

Pred domom opatrne našľapujem na mokrý chodník pokrytý lístím, aby som sa dostala domov bez ďalšej ujmi. Môj muž sa medzi tým  pokúša dostať to svinstvo z koberca v aute. Tenisky hodím do vane a obúvam si náhradné, ktoré mi premokajú a som ešte viac naštvaná, pri predstave mokrých ponožiek, ktoré mi budú spríjemňovať pracovnú dobu.

Zamknem za sebou a rovnako opatrne sa snažím dostať späť do auta. Pred nastúpením ešte pre istotu skontrolujem obe podrážky, sú mokré ale čisté. Keď v ten moment počujem nadávať muža ešte viac ako doteraz. „Teraz som do toho hovna stúpol aj ja, do p...!“  

Celý naštvaný ráznym krokom vykročí k bytovke a jeho nadávky počujem snáď ešte aj z bytu. Keď konečne vyštartujeme, máme pol hodinové meškanie, čo znamená, že na konci dediny nás už určite čaká zápcha.

Prirodzene sa nemýlime a pred nami sa za pár chvíľ rozkladá zhruba kilometrová kolóna aut. Nadávky svojho muža vytesním z hlavy. Už som si na to zvykla. Vymenovaním všetkých známych aj neznámych nadávok a pre istotu aj ich zopakovaním, ventiluje hnev.

Keď sa konečne dostaneme na výpadovku smerujúcu do hlavného mesta, Michal sa trochu upokojí a začne normálne komunikovať. V rádiu práve beží reklama na výhru tisíc eur za jednu SMS. Vidím Michala ako začína vyťukávať SMS-ku: „Pri tom našom dnešnom šťastí, možno vyhrajeme,“ zazubí sa na mňa. Môj milovaný je opäť späť.

„Nezabudni sa dobre predstaviť, až ti budú volať,“ upozorním ho. „Mohol by si si dnes aj staviť, keď už máme to šťastie,“ navrhnem s úsmevom.

„Už som si stavil. Uvidíme,“ povie práve, keď vchádzame do mesta.

V centre ma vyklopí s hodinovým meškaním. Do deviatej to určite nestihnem. Zase jeden prekrásny pondelok. Zo skúsenosti už viem odhadnúť, že takto začatý týždeň, neskončí dobre. Stále si opakujem, že keby som išla ráno autobusom, nič z toho by sa nestalo. Mala by som viac šťastia a žiadnu „smolu“ na topánke.

Takto si to aspoň človek myslí, keď sa mu stane niečo zlé. Ak má smolu, kvôli jednému neplánovanému rozhodnutiu. Možno to nazvať osud, či smola. Každý za tým vidí niekoho iného. Tí pobožnejší možno zase prozreteľnosť božiu, či dielo satana. Faktom ale zostáva, že v lotte sme nevyhrali, ani sme nezískali tisíc eur za jednu SMS. Michal nahnevane krútil hlavou, že tá smradľavá pečať nám žiadne šťastie nepriniesla. Názor zmenil až večer, keď sme pozerali správy a dozvedeli sme sa, že ráno na diaľnici havaroval autobus, ktorým obyčajne chodievam do práce.

Komentáře

  • jerrymungojerrymungo Komentářů: 1,752
    Nádhera, udělala jsi mi radost, nejen krásnou slovenštinou, ale i pěknou miniaturkou s dobrou pointou, ze které jemně zamrazí. Přečetl jsem si to dvakrát, abych něco našel a vytknullaugh a ono není co. Takové to smíchání popisu jakéhosi pohodového dne a drsnějšího konce je skvělé. Opravdu, povedlo se ti to, jako blbost bych to zaručeně nebral.
    Psaní je psí život, ale je to jediný život, který stojí za to žít.
    Flaubert
  • masenkamaskovamasenkamaskova Komentářů: 296
    Páni, krásné a neobyčejné vyprávění jednoho obyčejného dne smile moc se mi to líbilo, mám ráda ty malé detaily, které nakonec utvoří samy celý příběh...na začátku jsem měla strach, že se budu stydět za svou slovenštinu a nebudu rozumět, ale nakonec jsem to zvládla laugh fajn přečíst si něco v jiném jazyce (i když je podobný, pořád to nění čeština) a za to jsem ráda wink
    Psaní je cesta jak zažít to, co se vám v reálném životě nemůže stát.
    o psaní jinak...

  • jerrymungojerrymungo Komentářů: 1,752
    A krásný termín Rýdza slovenčina!laugh
    Psaní je psí život, ale je to jediný život, který stojí za to žít.
    Flaubert
Abys mohl komentovat, musíš být přihlášený nebo registrovaný.